Fatálna smrť 2 - Duša v chorom tele
Je ťažké veriť v dušu pri pohľade na nebohé stvorenia, ktoré sa narodili s postihnutím alebo stratili možnosť normálne premýšľať počas ich života alebo sa s tým narodili.
Nie je ťažké veriť na dušu pri pohľade na ľudí, ktorí ju spolu s telom obetujú láske k svojmu blížnemu.
Častokrát som sa zamýšľal nad tým, či duša vlastne existuje. Či nie sme len bytosti s mimoriadne vyvinutou nervovou sústavou, riadené mozgom a miechou, ktorú poháňa srdce pumpujúce kyslík do tela.
Naozaj len obyčajná schránka, ktorá nejaký čas funguje na základe vrodených predispozícii, druhu stravy, čistoty ovzdušia a ďalšieho milióna premenných, ktoré sa skôr či neskôr spočítajú v rovnici dohromady a vydelia sa nulou.
Konečný výsledok tejto rovnice je vždy len smrť. Nula.
Či tento biologický stroj nazývaný telo neriadi mozog a miecha ale duša? Uvedomujeme si samých seba, tým sa líšime od zvierat a iných foriem života, to však existenciu duše znamenať nemusí. Môže to znamenať len výsledok veky trvajúcej evolúcie, ku ktorej sa očividne začínajú dopracovávať aj niektoré inteligentnejšie druhy zvierat. Môže ju dokazovať láska? Empatia? Tá je tiež očividná aj u zvierat. Podľa môjho názoru sme doposiaľ neprišli na to, čo môže dušu na rozdiel od kognitívnych vlastností dokazovať/potvrdzovať (v komentároch ma môžete opraviť).
Kto však nechce veriť na dušu? Odvážni ľudia, ktorí sa neboja smrti a toho čo príde po nej? Vedci? Blázni?
TMA.
PRÁZDNOTA.
NIČOTA.
NEEXISTUJE ANI ČAS ANI LEN ČIERNA.
Je už len extrémne ťažké si to predstaviť. Vzbudzuje to vo mne úzkosť, smútok a pocit bezmocnosti. Chcem aby to nebola pravda. Vlastne prečo to pravda byť musí alebo nie? To je vlastne jedno. Dôležité je, čomu človek vlastne verí a v akých myšlienkach žije.
Ja odmietam žiť v smútku a bezmocnosti. Preto na dušu verím. Teda na nejakú formu. Nemusí to byť kresťanská, hinduistická či iná forma posmrtnej púte a transformácie duše...
Bez duše by sme boli len SCHRÁNKY. Zaujímajúce sa len a len o prežitie. Jesť, vylučovať a rozmnožovať sa bez záujmu o tvorenie alebo bez vyšších citov. Našťastie nepatríme medzi týchto jedincov.
Prípadne nevládne a poľutovania hodné bytosti, ktorým musíme pomáhať. Ktoré sa narodili s postihnutím alebo im bolo ublížené.
To ma privádza k ďalším otázkam v prípade existencie duše:
Opustí duša telo po tvrdom údere do hlavy? Kde vlastne duša v tele sídli? Na základe pozitívnej odpovede prvú otázku by sme sa vedeli logicky dopracovať k tomu, že sídli v už spomínanej hlave. Konkrétne v mozgu. Predsa len sú tam slepé miesta, na ktoré zatiaľ vedou nedosiahli ani špičkoví výskumníci...Či to môže byť v srdci? Srdce je predsa ľuďmi spomínané veľa krát ako druhý mozog slúžiaci na lásku a empatiu. Toľko krát, až tomu aj sami veríme.
Mozog je na druhej strane podceňovaný, aj napriek tomu, že vlastne ON môže za väčšinu funkcii a po spomínanom tvrdom údere do hlavy sa väčšina týchto funkcii bohužiaľ vypína. Ako keby ste stlačili tlačidlo VYPNÚŤ. Prestanete vnímať. Nebudete vedieť udržať stolicu a moč. Sami sa nakŕmiť či uložiť do postele.
Telo je ako stroj zložený z mäsa a kostí. Poháňaný palivom, ktoré je zložené z energie prijímanej z potravín, ktoré skonzumujeme. Komponenty pravidelne premazávané strojným olejom v podobe okysličenej krvi prúdiacej nám v žilách do hlavy. Čo keď je ale riadiaci systém poškodený? Fyzickým poškodením (úderom), chorobou alebo len zlým vývinom pred narodením.
Vnímajú takí ľudia? Duša uväznená niekde v hlbinách riadiaceho systému. Ukrytá a čakajúca na prepustenie až pri fatálnej smrti tela. Vnímajúca lásku a všetky pozitívne či negatívne emócie.
Či sú to len schránky v ktorých už duša dávno nesídli.
...
...
...
POKRAČOVANIE NABUDÚCE
...
...
...
Tento blog je o zamýšľaní sa. Je mi veľmi ľúto každého človeka, ktorého svet priviedol k životu s nejakým psychickým postihnutím.
Obdivujem každého človeka, ktorý pomáha ľudom s handicapom prežiť a žiť čo najplnohodnotnejšie.
Ak sa Vám článok na DUMAJSA páčil, tak KLIKNITE na sledovať a zdieľať.
Za každú podporu vopred ĎAKUJEM :)
